Štefan Hangácsi: Pre mňa je dôležitá realita

V Mestskom kultúrnom stredisku bola 6. septembra otvorená výstava z diel Štefana Hangácsiho, maliara žijúceho v Šamoríne. Jeho umelecký štýl by sa dal nazvať aj ako hyperrealizmus. On sám tvrdí, že pre neho je skutočne dôležité zobrazenie reality a rôznych tvárí skutočnosti.

Tak či onak, výstava Narratíva otvorená do 24. septembra v Mestskom kultúrnom stredisku si zaslúži pozornosť. Obrazy sú majstrovsky detailné, farby živé až krikľavé. Z vystavených diel sála chuť do života a neoblomná viera v náš nádherný svet.

Od maturitného tabla po Mariku Gombitovú
„Narodil som sa v malej dedinke Nižný Lánec pri Košiciach v roku 1960 – začne svoj životný príbeh Štefan Hangácsi. – Tam som začal študovať, potom som sa v šiestom ročníku dostal do Buzice, kde som si vplyvom môjho učiteľa Lászlóa Pétera obľúbil výtvarnú výchovu. Na druhom stupni som neustále kreslil, najmä portréty. Moja prvá maľba sa však zrodila až na strednej priemyselnej škole v Košiciach – a bolo to naše maturitné tablo. Naša trieda sa zložila na set olejových farieb, mám ten kufrík dodnes.  Odvtedy maľujem len olejovými farbami. Jasné, že som vyskúšal aj iné, vodové farby, akryl, temperu, ale pre mňa sú olejové farby tie pravé. Nimi sa viem najlepšie vyjadriť.”

Nasledovala kratšia umelecká prestávka až do povinnej vojenskej služby, keď dostal odvážny nápad – namaľoval portrét vtedy populárnej speváčky Mariky Gombitovej.

„Namaľoval som ten portrét na objednávku jedného českého poddôstojníka, ktorý bol jej veľkým fanúšikom. Prechovávam ho dodnes, po tom, čo sa za zvláštnych okolností dostal späť ku mne” – prezradil.

Zátišie ako artikel
Po skončení vojenskej služby sa vrátil domov a oženil sa.
„Bol v dedine chlapec, krásne maľoval, ale nebol ochotný ukázať svoju techniku, i keď o tom rád rozprával. Dodal mi však ďalší impulz a po mnohých pokusoch a omyloch som našiel materiály a techniky, ktoré mi vyhovovali a ktorým som ostal verný. S manželkou Marikou sme takmer rok bývali v Nižnom Lánci, potom sme sa presťahovali do Rimavskej Soboty. Zamestnal som sa v továrni Tesla, dostali sme byt, mal som už konečne ateliér a veľkú chuť tvoriť. Medzičasom som sa opäť zaľúbil, konkrétne do tvorby maliara Károlya Markóa staršieho, a to ma veľmi nakoplo. Keď sa už po zmene režimu dalo podnikať, mali sme predajňu nábytku a vyzdobili sme ju mojimi obrazmi. Získal som tak galériu zadarmo, nábytok a obrazy sa predávali navzájom” – pokračuje v príbehu Štefan Hangácsi.

Bez pokory to nejde
„Zlatú éru” jeho malieb ukončil príchod poľských a nemeckých obchodných sietí.
„Plagáty a výtlačky predávali za haliere. Zbalil som teda farby a štetce a viac ako desať rokov som sa ich ani nedotkol. V tom čase som pracoval ako kameraman a strihač u jednej televízie v Rimavskej Sobote. Zmenilo sa moje vnímanie ľudí, prostredia, budov a diania. V roku 2016 sme s rimavskosobotskými amatérskymi umelcami založili maliarsky klub Zlatý štetec, ktorý viedol maliar István Gál Cene. Po desiatich rokoch som začal opäť maľovať, lazúrovanie som sa učil celé dva roky. Preorientoval som sa zo zátiší na komplexnejšie tvary, priestory, perspektívy a odrazy. Stal som sa realistom a dodnes sa toho držím, aby sme boli takí, akým nás Pánboh stvoril. Realita má mnoho tvárí a podľa mňa je to jediné, čo sa oplatí ukázať. Človek však k tomu potrebuje pokoru. Ale to každá práca prinesie výsledky len vtedy, ak človek pracuje s pokorou a robí, čo treba” – domnieva sa.

Potreboval zázemie
Štefan Hangácsi a manželka Marika sa v roku 2021 presťahovali do Šamorína, aby boli bližšie k dcére a jej rodine, ku svojim vnukom.
„Ocitol som sa tu na Žitnom ostrove, bez mojich starých priateľov a zázemia. Potreboval som zázemie, ľudí, ku ktorým by som patril. Na moje veľké potešenie som túto skupinu umelcov našiel v združení umelcov južného Slovenska – Felvidéki Alkotók Egyesülete. Všetci sme amatéri a hrdo sa k tomu hlásime. Tvoríme, ale namiesto dokonalých techník používame srdcia, z neho čerpáme – nech si o tom umelecká obec myslí, čo chce. Po dvoch rokoch som prijal ponuku na umeleckého vedúceho skupiny FAE-ART, čo je pre mňa veľkou poctou” – uviedol.

A z čoho vlastne čerpá umenie Štefana Hangácsiho?
„Svet je nádherný a musíme sa poďakovať Bohu, že žijeme a sme. Vždy sa treba pozerať na dobrú stránku vecí. Sú takí, ktorí sa vedia vyjadriť len tak, že maľujú tmavé obrazy. Ja mám rád veselé, farebné a optimistické námety a obrazy. Dávam radosť do života, svetlo a farby” – dodáva.

Článok vyšiel v mesačníku Šamorín a okolie, č. 09/2024.
Foto: Zsolt Bárdos a Árpád Csomós