Pred 33 rokmi nežná revolúcia zasiahla aj Šamorín

Pred tridsiatimi tromi rokmi, 27. novembra 1989, sa aj naše mesto zapojilo do udalostí nežnej revolúcie.

17. novembra 1989 moc brutálne zakročila proti pokojnej demonštrácii pražských študentov, čo spustilo procesy, ktoré sa prehnali celou Československou socialistickou republikou a viedli k pádu komunistického režimu.

Na tento deň totiž Verejnosť proti násiliu, ktorá sa v novembri 1989 stala určujúcou spoločensko-politickou silou, vyhlásila generálny štrajk a vyzvala obyvateľov, aby na poludnie prestali pracovať. Začal sa protest v miestnom maďarskom gymnáziu, na obed aj v miestnom podniku Drobné prevádzky, kde zástupcom vedúceho bol Jozef Nagy, dnes poslanec mestského zastupiteľstva. Boli prečítané požiadavky centrály Verejnosti proti násiliu. Pracovníci následne vyšli na hlavné námestie, kde sa pred červenou hviezdou zo schodiska pamätníka oslobodenia mesta zhromaždeným prihovoril Jozef Nagy a oznámil im, že o 18.00 hod. bude na námestí ďalšie zhromaždenie. Vtedy po prvý raz v Šamoríne zaznelo legendárne skandovanie „To je ono!“.

Po zhromaždení viacerí Jozefovi Nagyovi signalizovali, že sa chcú zapojiť do organizačnej práce, preto sa zhromaždenia konali aj na druhý a tretí deň. Na jednom z nich vystúpil aj Ján Babej, ktorý ako prvý upozornil na nepriaznivý vplyv Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros na životné prostredie.

Udalosti nabrali rýchli spád: na nátlak miestnych aktivistov odstúpil predseda mestského národného výboru a okrem iného sa objavila požiadavka opätovne inštalovať v meste súsošie Svätej Trojice a Štefánikov pamätník, ako aj používať starý erb Šamorína. V týchto dňoch zvalila skupina mladých ľudí združená okolo Attilu Pörsöka pamätník Červenej armády. V januári 1990 sa obnovilo aj vedenie miestneho Csemadoku.

Obyvatelia Šamorína so záujmom sledovali nielen miestne a celoštátne dianie, ale aj udalosti v Rumunsku, ktoré primäli k spolupráci základnú organizáciu Csemadoku a miestnu bunku Verejnosti proti násiliu. 21. decembra 1989 na zhromaždení pred kultúrnym strediskom takmer tisíc ľudí zapálilo sviečky proti krviprelievaniu v Rumunsku, následne za účasti Červeného kríža vznikol krízový štáb, ktorý vyhlásil zbierku. Priestory Vlastivedného domu za tri dni zaplnili dary zo Šamorína a okolitých obcí. Humanitárna pomoc, v ktorej bolo 206 papierových vriec darov, ako aj potraviny nakúpené z peňažných darov vo výške 51 756 československých korún, sa vydala na cestu 29. decembra 1989.

V posledných dňoch roka 1989 sa uskutočnilo protestné zhromaždenie proti výstavbe Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros a živá reťaz, ktorej hlavnými organizátormi boli Ján Babej, Ferenc Hombauer, Klára Benkovics, Alfréd Csáder a András Sárkány. Na protest okrem predstaviteľov Verejnosti proti násiliu prišli aj zástupcovia Maďarskej nezávislej iniciatívy, Slovenskej liberálnej strany, Maďarského demokratického fóra z Maďarska, ako aj zástupcovia domácich a rakúskych ochranárov.

V prvej polovici roka 1990 sa aj v našom meste vyrysovali politické pomery. Vznikla miestna organizácia Spolužitia, neskôr aj Maďarského kresťansko-demokratického hnutia a obe sa do niekoľkých týždňov stali neoddeliteľnou súčasťou mestského spoločensko-politického života. Slovenskojazyční obyvatelia naďalej pracovali vo Verejnosti proti násiliu, na miestnej úrovni iné zoskupenie nevytvorili.

Zmena režimu vyvrcholila parlamentnými voľbami, ktoré sa konali 8. a 9. júna 1990, ako aj komunálnymi voľbami, ktoré boli vypísané na 23. a 24. novembra 1990. Voľby prepísali spoločensko-politickú realitu nielen v krajine, ale aj v našom meste.

Zdroj: Nagy Péter, Nagy József: Zamatová revolúcia v Šamoríne / A bársonyos forradalom Somorján, 1999