Veľká noc

Myšlienka vzkriesenia nie je nová, nájdeme ju vo väčšine etablovaných náboženstiev. Striedanie dňa a noci, prechod zimy do jari vytvorili paralelu k zmŕtvychvstaniu. Človek rozmýšľajúci si totiž uvedomil, že zima je akoby presným odrazom smrti. Príroda na jeseň zostarne, upadne do agónie a napokon umrie. Podobne ako človek. Avšak na jar, pôsobením tajomného vplyvu božskej sily opäť povstane a začne žiť úplne novým a možno ešte krajším životom, ako predtým. Počas leta dosiahne vrchol svojho života a potom sa kolobeh opakuje nanovo. O tom je život. Dáva nám útechu aj prináša smútok. Útechou je poznanie, že úplné zničenie neexistuje, smrť je len stav, prechod, akoby oddych. Avšak smutné je to, že prechodný stav, smrť, nás opäť prenáša do vskutku podobnej existencie, ktorá – vzhľadom na stále sa opakujúce ľudské utrpenie – nie je vždy vítaná. Človeku dokonca napadne a ovládne ho myšlienka, ktorá priam protirečí myšlienke vzkriesenia, a to je „nirvána” hinduistov. Nie je to úplná záhuba, ani vzkriesenie do predchádzajúceho života, ale splynutie s veľkým vesmírom, stavom absolútneho pokoja, nečinnosti, je nemým skúmaním vždy uspokojivým a upokojujúcim, z ktorého neplynie žiadne utrpenie. Ani toto nie je myšlienka úplného zániku, čomu mnohí možno mylne veria. Nie je to možné už ani len preto, lebo najtypickejšou črtou ľudskej povahy je lipnutie na živote za akýchkoľvek podmienok. Ľudia majú život radi, chcú ho žiť za každú cenu, lebo sú na to predurčení a vnímajú, že to tak má byť v usporiadaní sveta.
Bolí ich myšlienka na odchod, nezmieria sa s touto ubíjajúcou predstavou ani vtedy, keď ich opustia posledné sily a naoko už nemajú žiadnu nádej ďalej žiť. Práve a jedine strach zo smrti napĺňa človeka desom. Avšak tento istý strach je súčasne aj najsilnejším pudom v ľudskom živote. Navádza človeka, aby si vytvoril pokojné životné podmienky, obživu a relatívnu stabilnú životnú situáciu, predovšetkým preto, aby si svoj pozemský život čo najviac predĺžil. Rímsky svetonázor sa vždy snažil niečo po sebe zanechať, nejaký trvácny čin alebo spomienku, v snahe prežiť svoj zánik. Starovekí Gréci zachovali spomienku na svoju kultúru naveky, v podobe umeleckých a politických diel a činov z gréckych bájok. Židom nariadili zákony zabezpečiť, aby muži neumreli bez potomkov a nezanikol ich rod. Strach z pominuteľnosti takto fungoval u všetkých, i tých najprimitívnejších národov, vytvárajúc kultúru a civilizáciu. Každým jedným faktom sa usilovať smrť premôcť. Nie je preto žiadnym divom, že najpodstatnejší vplyv na vývoj ľudskej kultúry mal ten, kto vedel absolútnu prevahu života nad smrťou vyjadriť najvýstižnejšie. Každý zakladateľ náboženstva sa pokúsil o výklad tohto víťazstva, ale len máloktorým sa to podarilo. Musel prísť Kristus a Boh musel prejaviť svoju všemohúcu vôľu, aby sláva života nad smrťou našla u ľudí odozvu a stala sa presvedčením, z ktorého čerpala ľudská duša. V tomto je význam a kulminácia božského poslania Krista. Pravda, víťazstvo si prialo obete. Víťazstvo by nebolo víťazstvom bez obetí. A čím väčšia je sláva, tým väčšou a cennejšou musí byť obeť. Kristus vyhovel všetkým týmto predpokladom. Sláva bola tá najväčšia možná, o čom mohol človek vôbec snívať. Ľudskou silou by sa ani nedala vydobyť. Potrebovali sme k tomu Boha. A práve jedinečnosť tohto víťazstva a jeho cena neporovnateľná s ničím iným si vyžiadala takú obeť, ktorú by ľudia neboli schopní pre svoju nedokonalosť nikdy dať. Ale Kristus, kto bol v jednej osobe aj Bohom, bol takým cenným, že si toto víťazstvo vyslúžil.
Na Veľkú noc slávime spomienku tohto víťazstva. Radosť z tohto vznešeného víťazstva nám naplní srdcia a zdvihne nás do nebeských výšok, i keď len na krátky čas. Spomienková slávnosť a utešujúca skutočnosť tohto víťazstva nám dáva útechu v plejáde našich starostí; nádej, že po dnešnom chaotickom stave musí prísť to víťazstvo, keď sa bude sláviť pravda a mier a keď budú ľudia snívať o novom príchode lepších časov a úsvite šťastnejšej budúcnosti!…

Vyšlo v týždenníku Šamorín a okolie, dňa 30. marca 1929