Zabudnutý Šamorínčan, Zsigmond Kisfaludy

Dňa 19. augusta sa v Pastorčnom centre konala prednáška historika a archivára Gábora Strešňáka o Zsigmondovi Kisfaludym, významnom rodákovi zo Senca z 19. storočia.

Farár a dekan Zsigmond Kisfaludy bol neúnavným nadšencom a bádateľom miestnej histórie. Žiaľ, meno tejto významnej šamorínskej osobnosti neprávom upadlo do zabudnutia.

Šľachtický rod Kisfaludyovcov zo Zadunajska sa v Senci usadil v prvej polovici 19. storočia, keď tu ako učiteľ začal pôsobiť István Kisfaludy (1808 – 19. júl 1866). Samotný Kisfaludy pochádzal z Pápy a v roku 1836 sa oženil so Senčankou Teréziou Lassúovou. Počas revolúcie v rokoch 1848/1849 bol veliteľom a nadporučíkom miestnych gardistov. Z jeho detí sa dospelosti dožili len štyria – Zsigmond (nar. 18. júla 1837), Móric (nar. 21. februára 1841), Vince (nar. 30. januára 1843) a Julianna (nar. 19. marca 1846). Móric pokračoval v otcových šľapajach a stal sa učiteľom. Neskôr, od roku 1866 až do svojej smrti (1891) zastával post obecného notára v Senci.

Publikoval už ako študent
Dvaja z bratov, Zsigmond a Vince sa dali na cirkevnú dráhu. Zsigmond sa ako štvorročný 8. júla 1841 takmer stal obeťou lúpežného prepadnutia, keď sa s otcom a jeho spolucestujúcim vracali večer po Ivanskej ceste z Prešporku (Bratislavy) domov. Na druhý deň to oznámili úradom a tak sa o incidente zachovala zmienka. Zsigmond študoval na gymnáziách v Prešporku, Rábe (Győr) a Trnave. Teológiu vyštudoval v Ostrihome a práve tam sa začal prejavovať jeho spisovateľský talent. Cirkevný časopis Religio zaznamenal, že v roku 1859 na vianočných oslavách kňazského seminára odrecitoval svoju báseň a napísal aj ódu do sviatočného výtlačku k 50. výročiu kňazstva ostrihomského arcibiskupa Scitovszkého. Ako študent roky prispieval do katolíckych novín Katholikus Néplap. V roku 1861 vyšlo v jeho preklade do maďarčiny dielo nemeckého historika Friedricha Emanuela Hurtera s názvom: Az alázatosság hónapja. Elmélkedések és imák egy nő hátrahagyott irataiból (Mesiac pokory. Úvahy a modlitby zo zanechaných písomností jednej ženy). Okrem toho publikoval kratšie historické články a štúdie na stránkach Szépirodalmi közlöny a Nép Újság.

Zanietene skúmal históriu Šamorína
Dňa 21. júla 1861 bol vysvätený za kňaza. Dostal sa do Šamorína, kde slúžil ako kaplán šesť rokov. Už vtedy ho zaujal bohatý historický archív mesta. Ako to o desaťročia neskôr napísal: „S vďakou musím spomenúť, že ctená mestská rada na moju žiadosť okamžite podnikla kroky, aby mi umožnila bez prekážok začať výskum.“ V tom bol zjavne veľmi nápomocný aj mestský radca Ferenc Oberhoffer, do ktorého rodiny sa neskôr Zsigmondov mladší brat Móric Kisfaludy, od roku 1863 šamorínsky učiteľ, priženil. Snúbencov Mórica a Karolínu oddal v Senci 18. februára 1868 práve Zsigmond Kisfaludy. V roku 1867 bol Zsigmond preložený do Podunajských Biskupíc, neskôr v roku 1872 do Dunajskej Stredy a hneď potom do Eliášoviec ako administrátor, potom sa dostal do Veľkého Mágra (dnes miestna časť Zlatých Klasov), kde pôsobil už ako farár, zástupca dekana a tiež ako predseda rímsko-katolíckej školskej stolice šamorínskeho dekanátu. Medzitým sa často vracal do Šamorína, aby sa stále viac ponáral do štúdia mestského archívu. V týchto rokoch zverejnil niekoľko historických prameňov šamorínskeho archívu vo vedeckom časopise  Maďarskej historickej spoločnosti nazvanom Századok. Neskôr sa stal jej riadnym členom. Do Šamorína sa vrátil v roku 1892 ako farár, o dva roky neskôr sa stal dekanom. Do konca roku 1906 bol aj poslancom obecného zastupiteľstva. Medzičasom ho zaujali aj ďalšie písomné pamiatky: „…bolo nevyhnutné rozšíriť výskum na dokumenty archívu prešporskej kapituly, tamojšieho župného a mestského archívu, ako aj o staré listiny archívov šľachtických rodov regiónu”.  Bolo to pre budúcnosť kľúčové, pretože turbulencie 20. storočia výrazne preriedili aj archívy bývalých šľachtických rodov. Spočiatku len zbieral údaje, neskôr sa prerodil do farára spisovateľa-historika, ktorý svoje zistenia konzultoval najmä s cirkevným historikom Nándorom (Ferdinandom) Knauzom a jazykovedcom Pálom (Pavlom) Lichnerom, členmi Uhorskej akadémie vied. Pred svojou smrťou zredigoval svoj rukopis a do jeho úvodu napísal: „…utešuje ma myšlienka, že zostavením týchto údajov týmto spôsobom (keďže sa toho neujala žiadna z uznávaných kapacít našej historiografie), uľahčil som svojmu talentovanejšiemu nástupcovi úlohu napísania dejín Šamorína a zároveň som voči verejnosti tohto mesta prejavil svoje milosrdné pocity.“

Nevydaný rukopis
Zsigmond Kisfaludy zomrel v roku 1926. Stredoveké dejiny Šamorína zanechal v podobe rozsiahleho rukopisu, ktorý pripravil vedeckou dôkladnosťou. Ten však nebol nikdy publikovaný. Zsigmonda Kisfaludyho pochovali do hrobu jeho otca v Senci. V roku 2012 sa náhrobky  Kisfaludyovcov stali pamätihodnosťami mesta Senec, vďaka čomu boli reštaurované a následne symbolicky umiestnené k bráne miestneho cintorína. Maďarský hrobový nápis Zsigmonda Kisfaludyho a jeho otca je dodnes dobre čitateľný: „Tu odpočíva v Kristovi obľúbený učiteľ István Kisfaludy, †1866 v 56. roku svojho života; Zsigmond Kisfaludy, kanonik, historik, nadšený vlastenec, nar. 18.VII.1837 † 1926. VIII. 14. Modlime sa za nich!“

Gábor Strešňák
Mestské múzeum v Senci

Článok vyšiel v mesačníku Šamorín a okolie, č. 09/2024.