Stalo sa pred 30 rokmi – Nežná revolúcia v Šamoríne

Pred tromi desaťročiami 17. novembra 1989 moc brutálne zakročila proti pokojnej demonštrácii pražských študentov, čo spustilo procesy, ktoré sa prehnali celou Československou socialistickou republikou a viedli k pádu komunistického režimu. Učebnice histórie dnes tento proces označujú Nežná revolúcia. Do nášho mesta dorazila 27. novembra 1989.
Na tento deň totiž Verejnosť proti násiliu, ktorá sa v novembri 1989 stala určujúcou spoločensko-politickou silou, vyhlásila generálny štrajk a vyzvala obyvateľov, aby na poludnie prestali pracovať. Zhodou náhod sa v tento deň v čilistovskom hoteli Kormorán konalo školenie poslancov Mestského národného výboru v Šamoríne. Počas prvej prestávky poslanec Péter Nagy požiadal vtedajšieho predsedu národného výboru Lászlóa Szamosa, aby sa školenie transformovalo na mimoriadne zasadnutie zastupiteľstva, aby sa prerokovali aktuálne politické otázky a prijalo sa vyhlásenie na podporu generálneho štrajku. Predseda národného výboru to však odmietol a následne sa ponáhľal do dunajskostredského sídla komunistickej strany po ďalšie pokyny. Medzičasom sa začal protest v miestnom maďarskom gymnáziu, na obed aj v miestnom podniku Drobné prevádzky, kde zástupcom vedúceho bol Jozef Nagy, dnes poslanec mestského zastupiteľstva. Boli prečítané požiadavky centrály Verejnosti proti násiliu. Podporili ich všetci prítomní s výnimkou predsedu mestského národného výboru, ktorý sa medzičasom vrátil do mesta, jeho zástupcu a vedúceho jedného oddelenia. Pracovníci následne vyšli na hlavné námestie, kde sa pred červenou hviezdou zo schodiska pamätníka oslobodenia mesta zhromaždeným prihovoril Jozef Nagy a oznámil im, že o 18.00 hod. bude na námestí ďalšie zhromaždenie. Vtedy po prvý raz v Šamoríne zaznelo legendárne skandovanie „To je ono!“.
Po zhromaždení viacerí Jozefovi Nagyovi signalizovali, že sa chcú zapojiť do organizačnej práce, preto sa zhromaždenia konali aj na druhý a tretí deň. Na jednom z nich vystúpil aj Ján Babej, ktorý ako prvý upozornil na nepriaznivý vplyv Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros na životné prostredie.
Organizátori šamorínskych protestov si uvedomili, že iba organizáciou zhromaždení sa nedajú dosiahnuť politické a spoločenské zmeny, preto sa Jozef Nagy skontaktoval s bývalým politickým pracovníkom Lajosom Presinszkým a na základe jeho rád oslovil tridsaťpäť ľudí. Dvadsiati dvaja z nich prišli na stretnutie do bývalého Zväzarmu, kde vytvorili miestnu bunku Verejnosti proti násiliu. Jej zakladajúcu listinu 1. decembra 1989 podpísali Jozef Nagy, Péter Nagy, László Szabó a Szilveszter Vasik.
Potom udalosti nabrali spád: na nátlak miestnych aktivistov odstúpil predseda mestského národného výboru a okrem iného sa objavila požiadavka opätovne inštalovať v meste súsošie Svätej Trojice a Štefánikov pamätník, ako aj používať starý erb Šamorína. V týchto dňoch zvalila skupina mladých ľudí združená okolo Attilu Pörsöka pamätník Červenej armády. V januári 1990 sa obnovilo aj vedenie miestneho Csemadoku.
Obyvatelia Šamorína so záujmom sledovali nielen miestne a celoštátne dianie, ale aj udalosti v Rumunsku, ktoré primäli k spolupráci základnú organizáciu Csemadoku a miestnu bunku Verejnosti proti násiliu. 21. decembra 1989 na zhromaždení pred kultúrnym strediskom takmer tisíc ľudí zapálilo sviečky proti krviprelievaniu v Rumunsku, následne za účasti Červeného kríža vznikol krízový štáb, ktorý vyhlásil zbierku. Priestory Vlastivedného domu za tri dni zaplnili dary zo Šamorína a okolitých obcí. Humanitárna pomoc, v ktorej bolo 206 papierových vriec darov, ako aj potraviny nakúpené z peňažných darov vo výške 51 756 československých korún, sa vydala na cestu 29. decembra 1989.
V posledných dňoch roka 1989 sa uskutočnilo protestné zhromaždenie proti výstavbe Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros a živá reťaz, ktorej hlavnými organizátormi boli Ján Babej, Ferenc Hombauer, Klára Benkovics, Alfréd Csáder a András Sárkány. Na protest okrem predstaviteľov Verejnosti proti násiliu prišli aj zástupcovia Maďarskej nezávislej iniciatívy, Slovenskej liberálnej strany, Maďarského demokratického fóra z Maďarska, ako aj zástupcovia domácich a rakúskych ochranárov.
V prvej polovici roka 1990 sa aj v našom meste vyrysovali politické pomery. Vznikla miestna organizácia Spolužitia, neskôr aj Maďarského kresťansko-demokratického hnutia a obe sa do niekoľkých týždňov stali neoddeliteľnou súčasťou mestského spoločensko-politického života. Slovenskojazyční obyvatelia naďalej pracovali vo Verejnosti proti násiliu, na miestnej úrovni iné zoskupenie nevytvorili.
Zmena režimu vyvrcholila parlamentnými voľbami, ktoré sa konali 8. a 9. júna 1990, ako aj komunálnymi voľbami, ktoré boli vypísané na 23. a 24. novembra 1990. Voľby prepísali spoločensko-politickú realitu nielen v krajine, ale aj v našom meste.

Prameň: Nagy Péter, Nagy József: Zamatová revolúcia v Šamoríne / A bársonyos forradalom Somorján, 1999